Švédsko a sociálny štát?

Tvrdiť, že úspech Švédska pramení v ich sociálnom systéme, je podobné ako tvrdiť, že Ficova vláda môže za hospodársky rast v rokoch 2006 až 2008. Tak ako dôvody Ficovho úspechu pramenia z histórie, konkrétne z predchádzajúcej vlády a jej reforiem, tak je aj Švédsko potrebné vidieť v kontexte jeho dejín.

Švédsko bolo do druhej polky 19. storočia chudobná krajina. Na konci 19. storočia a začiatku 20. zažilo vďaka voľnému trhu a priemyselnej revolúcii nebývalý rozkvet. V tomto období vznikali vynálezy ako Nobelov dynamit, guličkové ložiská, chladnička (Elektrolux) a veľké švédske firmy ako Volvo, Saab (ten práve krachuje!), či Ericsson.

Švédsko sa nezúčastnilo ani jednej zo svetových vojen a nemalo vojnu od roku 1809, dlhšie než immerneutrales Švajčiarsko. V období od roka 1870 do 1950 malo najväčšie príjmy na hlavu na svete a bola to 4. najbohatšia krajina sveta hneď za USA, Švajčiarskom a Dánskom. Štátne výdaje sa držali pod 10 % HDP a až do 50. rokov 20. storočia boli stále nižšie ako v USA (okolo 20 %).

Základy problému boli položené v roku 1932, kedy vďaka Veľkej svetovej hospodárskej kríze získali moc sociálni demokrati. 20 rokov sa Švédsko, napriek zvyšujúcim sa štátnym výdajom, viezlo na vlne celosvetovej prosperity bez nejakých negatívnych efektov. Štátne výdaje ale postupne rástli až na 50 % HDP v roku 1975, kedy sa rast ekonomiky spomalil z vysoko nadpriemerného na priemerný.

Ako narastali štátne výdaje, tak narastali aj dane a spolu s nimi aj sila odborov. Švédske firmy sa na svetových trhoch stávali nekonkurenčnými. Socialista Olof Palme a jeho vláda v 70. rokoch to riešil devalváciou švédskej koruny, výsledkom ktorej bola vysoká inflácia a kvôli nej znova nové devalvácie.

Po krátkej prestávke medzi rokmi 1976 až 1982, kedy vládla neschopná stredopravá vláda, ktorá nebola schopná zaviesť potrebné zmeny, sa socialisti vrátili k moci. Začali devalváciou o 16 %, o ktorej tvrdili (tak ako x-krát pred tým), že je posledná. Nikto im neveril, inflačné očakávania boli vysoké a vysoký bol aj tlak odborov na zvyšovanie miezd.

V roku 1985 sa vláda rozhodla deregulovať bankové úvery, čo síce bolo nevyhnutným krokom pre lepšiu alokáciu prostriedkov v ekonomike, malo to ale zároveň katastrofálne vedľajšie účinky. Reálne úrokové miery boli po zdanení a inflácii záporné, čo spôsobilo masívne uvoľňovanie peňazí do obehu a to potom znova tlačilo na zvyšovanie cien. Vytvorilo to bubliny na akciovom trhu a na trhu nehnuteľností (podobne ako nedávno v USA). Úrokové sadzby vo Švédsku boli fixné a zatiaľ ich vláda neuvoľnila, čo len prehlbovalo nízku konkurencieschopnosť švédskych firiem.

Po Palmeho zavraždení v roku 1986 sa k vládnutiu dostal pragmatický premiér Ingvar Carlsson, ktorý priniesol mnohé reformy smerom k voľnému trhu. V roku 1989 napríklad uvoľnil kontrolu nad menou a znížil zdanenie. Na začiatku 90. rokov ekonomika spomalila a tak spomalila aj inflácia, zvýšila sa reálna úroková miera a tak spľasli aj bubliny. Pridal sa ropný šok spôsobený Husajnovou inváziou do Kuvajtu, ktorý ovplyvnil švédsky export a švédska ekonomika upadla do recesie.

Investori prestávali veriť schéme fixných úrokových sadzieb a švédska koruna sa stávala dobrým prostredím pre špekulantov. Keďže vláda sľúbila, že už nebude devalvovať, jedinou obranou meny bolo zvýšenie úrokovej miery. Špekulanti ale vedeli, že úrokové sadzby sú na tejto vysokej úrovni dlhodobo neudržateľné, útočili znova – zisky v prípade zrútenej meny boli väčšie ako úrokové sadzby ponúkané Riksbank (Švédskou centrálnou bankou). Reálne sadzby boli tak vytlačené nad 10 % a recesia sa prehĺbila.

Fixná úroková sadzba bola preto konečne opustená v roku 1992. Nárast úrokových sadzieb vtedy už o 500 % a recesia spôsobili nahromadenie zlých úverov a v podstate krach 5 zo 7 najväčších bánk. Nekrachla napr. Handelsbanken, ktorá bola známa tým, že bola opatrná v poskytovaní úverov. Až keď vláda oznámila, že zachráni banky, nech to stojí, čo chce, bankový kolaps bol odvrátený. Vláda vtedy výmenou za pomoc získala až 20 % celého bankového systému.

Táto recesia bola najhlbšou recesiou švédskej ekonomiky od Veľkej depresie – HDP nižšie o 5 % v 1993 oproti 1990, zamestnanosť nižšia o 10 %, deficit verejného rozpočtu vyšší ako 10 %. Švédsko v porovnaní príjmov na hlavu kleslo na 15. až 20. priečku sveta, odkiaľ sa už nikdy nedostalo.

Po tomto poklese si Švédsko viedlo pomerne dobre vďaka niekoľkým zmenám:

• 20% devalvácia meny na konci 1992 dala veľkú vzpruhu exportu,
• pád reálnych úrokových sadzieb a deregulácia bankových úverov naštartovali obnovu,
• zníženie daní zlepšilo alokáciu zdrojov v ekonomike,
• uvoľnenejšia menová politika,
• privatizácia štátnych podnikov a deregulácia (maloobchodu, telekomunikácií, letectva a ďalších odvetví),
• okresanie vládnych výdajov.

Švédsko sa tak stalo v niektorých ohľadoch slobodnejšou krajinou než zvyšok západnej Európy alebo USA. A tomu treba pripisovať úspech, ktorý má. Z krízy v 90. rokoch sa ponaučilo a od 1999 malo, až na tri roky s miernym deficitom okolo 1 % (2003, 2004, 2010), prebytok verejného rozpočtu. Finančnú krízu v roku 2009 tak prežili s omnoho menšími stratami než iné krajiny.

Švédi zisťujú, že ich sociálny systém je dlhodobo neudržateľný a smerujú skôr k uvoľňovaniu regulácií, než ku sprísňovaniu a posilňovaniu svojho štátu – V roku 1998 zreformovali dôchodkový systém na tzv. trojpilierový (jeden pilier štát, jeden pilier povinne do súkromných DSS a jeden pilier voliteľný), ktorý sa ukazuje ako veľmi úspešný a ktorým sme sa inšpirovali aj my – Slováci. Alebo napr. v rokoch 2007 až 2010 prebehla vo Švédsku ďalšia vlna privatizácií, kedy medzi inými sprivatizovali aj 946 štátnych lekární.